"To, čo vykonal Ján Lazorík sám bez akýchkoľvek vedecko-výskumných
grantov by mohlo byť náplňou celej vedecko-výskumnej inštitúcie, pričom
jej činnosť by bola považovaná za úspešnú," povedal akademik Mikuláš
Mušinka, popredný slovenský etnológ a folklorista. V utorok 29.
septembra uplynie od narodenia Jána Lazoríka 100 rokov.
Ján Lazorík sa narodil 29. septembra 1920 v obci Torysa v okrese Sabinov
v roľníckej rodine ako najstaršie zo štyroch detí. Základné vzdelanie
získal v rodnej obci, stredné na gymnáziu v Prešove. V metropole Šariša
študoval aj na Učiteľskom ústave. Po skončení štúdií nastúpil v roku
1943 ako učiteľ blízko rodiska, do obce Poloma.
Do Krivian sa presťahoval aj so sedemčlennou rodinou v roku 1953. Na
základnej škole vyučoval okrem slovenčiny, nemčiny a hudobnej výchovy aj
predmet "práce na pozemku". Ako obdivovateľ ruského botanika,
ovocinára a šľachtiteľa Ivana Mičurina zriadil hneď po príchode do
Krivian Okresnú mičurinskú stanicu. Jeho zásluhou vysadili v regióne tri
tisíc ovocných stromov na prázdnych obecných a súkromných pozemkoch.
Patril medzi iniciátorov radikálnej reformy slovenského jazyka.
Prakticky až do svojej smrti bojoval za jeho zjednodušenie – za
odstránenie ypsilonu a písanie mäkčeňov, pretože ako dôsledok ich
nepísania predvídal "tvrdačenie" slovenského jazyka.
V roku 1968 založil v Krivanoch folklórny súbor, pre ktorý písal scenáre
vychádzajúce výlučne z miestneho folklóru. V súbore, s ktorým nacvičil
desiatky folklórnych scénok a pásiem, aj sám vystupoval ako rozprávač,
spevák i tanečník. V Krivanoch sa už viac ako štvrťstoročie koná na jeho
počesť Hornotoryský folklórny festival.
Ján Lazorík bol od svojho detstva vášnivým zberateľom hmotnej i
nehmotnej ľudovej kultúry. Počas života nahral na magnetofónové pásky
množstvo regionálnych ľudových piesní, hádaniek, príhod, legiend
a rozprávok. Pamätníci hovoria, že na východnom Slovensku vari niet
dediny, ktorú by nenavštívil so svojim povestným Trabantom,
magnetofónom, fotoaparátom a nepostrádateľnými poznámkovými zošitmi. V
Krivanoch zriadil Centrum ľudovej kultúry a remesiel.
Učiteľské povolanie zanechal v roku 1976 a prijal miesto odborného
pracovníka v Okresnom múzeu v Starej Ľubovni. Staroľubovnianskemu múzeu
zanechal pri odchode do dôchodku v roku 1986 okrem iného aj 12.000
fotografických negatívov, niekoľko stoviek magnetofónových pások a 38
terénnych zošitov. Riaditeľ múzea na hrade Stará Ľubovňa Dalibor Mikulík
je presvedčený, že unikátne zbierky Jána Lazoríka, stovky predmetov
ľudovej kultúry, ktoré zozbieral, by hravo zaplnili výstavné siene
a depozity niekoľkých hradov.
Ľudové piesne, rozprávky i legendy, zaujímavé rozprávania najstarších
pamätníkov o živote v šarišských a spišských dedinách, zabudnuté
príslovia a porekadlá, ale aj puntičkársky presné opisy ľudových zvykov,
krojov a architektúry zanechal v takmer troch desiatkach kníh. Medzi
nimi sú napríklad tituly ako Aj ja vám vinčujem (1992), Naše tradičné
bačovstvo (1995), Jedzeňa na starej hornotoryskej doľiňe (1999),
Fotočítanka ľudovej architektúry a bývania Východného Slovenska (2000),
Humorno-pravdivé obrázky zo starej "dzedzini" (2007, 2009) či Dzecke hri
a zabaviska (2012).
Ján Lazorík, ktorému v roku 2018 udelil prezident Andrej Kiska in
memoriam Pribinov kríž II. triedy "za mimoriadne zásluhy o kultúrny
rozvoj Slovenskej republiky v oblasti ľudového umenia a folklóru" zomrel
30. augusta 2015 v obci Krivany vo veku nedožitých 95 rokov.